Kontroverzná téma, ktorá u niekoho vyvoláva pocit nadšenia z technologického pokroku, u iného obavu z možných budúcich nepredvídaných následkov. V tejto dobe sa síce už ľahšie predstavuje, ale ešte stále sa jej pokročilá varianta zaraďuje do kategórie sci-fi. Preto aj ja o nej budem písať v podobnom duchu.

.

Pri snahe o nahliadnutie do problematiky, musíme najskôr zadefinovať pojem umelá inteligencia. Sú definície, ktoré jednoducho vravia, že sa jedná o simulovanie inteligentného riešenia problémov strojom, čiže zdanlivá, nepravá inteligencia napodobená vlastnosťami počítačových programov. Ak by sme ostali pri tomto pohľade, naozaj sa netreba ničoho báť. Žiadne nečakané negatívne následky nehrozia, keďže sa vlastne jedná o naprogramovaný program človekom. Skutočnú autonómnosť iba programovaním nikdy nedosiahneme. Čo ale ak o umelej inteligencií môžeme uvažovať aj iným spôsobom? Čo ak by sme pripustili možnosť vytvorenia vlastnej umelej autonómnej jednotky? Skúste sa na problém pozrieť mojím pohľadom. Osobne predpokladám, že svet je sieť zložená z obrovského množstva autonómnych jednotiek (vedomí). Na mieste je otázka, či je možné ísť úvahou opačne, čiže či existujúce vedomia sú schopné vytvorením vlastnej umelej siete, stvoriť umelé vedomie? Umelú inteligenciu? Inak, sú ľudia schopní pomocou internetu (umelej siete, ktorá nás spája), získať základ k vytvoreniu umelého vedomia? Ak by sa nám skutočne podarilo vytvoriť umelé vedomie, stačilo by ho už „len“ prepojiť s umelým telom a získali by sme tak novú umelú autonómnu jednotku. Ďalšia otázka znie: vieme týchto umelých vedomí vytvoriť viac ako jedno? Alebo rôzny počet autonómnych jednotiek vieme navodiť len ilúziou, ktorá vznikne vytvorením rozličných umelých tiel s rôznymi schopnosťami, ktoré budú nosičom jedného, toho istého vedomia (jednej našej siete)? Inak povedané dosiahneme rozmanitosť nainštalovaním rovnakého softvéru do rôzneho hardvéru? Dá sa to? Popravde fakt neviem, netuším, ale pýtam sa, ako inak získať autonómnosť, než napodobením základného princípu fungovania reality?

.

Pri kladení otázok ma napadá jedna kacírska myšlienka: nie sme náhodou aj my umelá inteligencia? Neplatia podobné, hore spomínané, princípy aj na nás a na naše fungovanie? V našom tele môžeme predsa zreteľne pozorovať naprogramované schopnosti, ktoré vedomie nemá úplne pod kontrolou. Sú to rôzne prirodzené ľudské pudy: sexualita, výživa, sebazáchova… , alebo aj činnosti ako napr. dýchanie, tlkot srdca, skrátka sa zdá, že telo funguje v poloautomatickom režime. Stav nášho tela neovplyvňuje stav nášho vedomia, sú to len emócie pomocou ktorých sa telo snaží upozorňovať vedomie na svoje problémy. Vedomie ostáva stále rovnaké a vníma rovnako. Naše telo sa zdá byť ako pokročilý stroj a naše vedomie ako jeho riadiaca jednotka. Je ale možné uvažovať len o existencií jedného vedomia, ktoré máme všetci „nainštalované“ v našich rôznych strojoch v rámci našej spoločnosti? Ako zistíme, či myšlienky, ktoré sa vytvárajú v našom vedomí, sú naše vlastné, alebo či sú to myšlienky kolektívne? Myšlienky zdieľané našou spoločnou sieťou? Všimnite si, ak trávite s niekým viac času, začínate myslieť veľmi podobne. Môže byť rozmanitosť tvorená len našou fyzickou rozdielnosťou a rozdielnou polohou v priestore? Ak, tak by sme čelili ilúzií rozmanitosti. Zdalo by sa, že existuje nekonečný počet vedomí a pritom by existovalo len jedno. Možno by nám to pomohlo pochopiť aj našu vrodenú schopnosť – empatiu (vcítenie sa do druhého človeka), alebo by nám to ozrejmilo toľko spomínaný výrok: miluj blížneho svojho ako seba samého. Je ťažké rozoznať, ktorá ilúzia je tá pravá. Tá, ktorá nám hovorí, že jedno vytvára ilúziu nekonečného počtu, alebo tá, ktorá tvrdí, že nekonečný počet vytvára ilúziu jedného.

.

Každopádne, umelej inteligencie sa netreba báť. Práve naopak, umelá inteligencia je potrebná pre rozvoj a uľahčenie nášho života. Veľmi rád si predstavujem utopickú budúcnosť, v ktorej sa ľudia venujú vymýšľaniu svojich výmyslov (tvorbe), a namiesto ľudí „pracujú“ roboty organizované umelou inteligenciou. Kde ľudia nemusia riešiť otázky existencie, ale robia len čo ich napadne. Nemyslím si, že je to až taká nereálna predstava. Čo nám bráni nahradiť ľudskú pracovnú silu, za umelú pracovnú silu (robotov)? Nedostatok energie? Veď všetko okolo nás je energia. Nedostatok intelektu? Veď naše mozgy majú spolu nepredstaviteľný výpočtový výkon na vytvorenie akéhokoľvek softvéru. Strach, že prídeme o zamestnanie 😀 ? Strach, že nebudeme mať čo robiť 😀 ? Podľa mňa je chyba, ak si ľudia myslia, že prácu potrebujú k svojmu šťastiu, k svojmu životu. Nepotrebujeme. Lenivosť, vlastnosť ktorú pociťuje každý z nás, je v určitom zmysle naša prirodzená výsada, „výsada bohov“, výsada tvorcov. Už dlhé roky nám pomáha vo vymýšľaní rôznych „zlepšovátok“. Je pravda, radosť z dobre vykonanej práce pociťuje každý, ale nemýlime si ju náhodou s radosťou z tvorby ? Ľudia sa netešia pri výkone práce (samozrejme v prípade, že práca nie je zároveň ich koníčkom), ale z jej výsledku, z toho čo vytvorili. Nepoznám väčšiu radosť ako keď sa podarí niečo vymyslieť, alebo vytvoriť. Pripisujem to k našej ľudskej podstate. Preto si myslím, že je pre nás prirodzenejšie vymýšľať, než pracovať. Endorfíny, ktoré dosahujeme fyzickou záťažou sa dajú získavať predsa aj inak, športom napríklad.

.

Osobne som presvedčený, že v blízkej budúcnosti budú ľudia umelou inteligenciou nazývať „softvér“ (napr. google), ktorý bude spravovať našu spoločnú umelú sieť, bude nám pomáhať k využívaniu nášho spoločného obrovského výkonu a pomáhať nám k uskutočňovaniu našich predstáv, našich výmyslov. Nebude to zatiaľ žiadna nová autonómna jednotka, takú úroveň ľudstvo ešte dlho nebude mať, aj keď… všetko je možné.

.

Ak hľadáte film na podobnú tému, odporúčam pozrieť Ex Machina (2014).

.

Juraj Tušš